Historické hlinené hračky sú malou raritou, pretože tento typ predmetov sa zvykol hraním poškodiť, alebo úplne rozpadnúť. Hračky bolo možné v črepniskách starých zaniknutých dielní a dnes už hádam iba u zberateľov a v múzeách. Ku mne sa dostali s pozostalosťou po keramikovi, zberateľovi a amatérskom archeológovi Heřmanovi Landsfeldovi.

Žil a aktívne pôsobil v modranskej keramickej dielni v rokoch 1918 – 1938, kedy sa presťahoval s rodinou do moravskej Strážnice. Počas svojho požehnaného života nazhromaždil množstvo písomného materiálu k dejinám hrnčiarstva a džbankárstva a najmä zozbieral tisícky kusov starej keramiky, ktorú aj odborne popísal. Škatuľku s hračkami sa mi zatiaľ presne identifikovať nepodarilo, hoci na spodnej strane predmetov sa nachádzajú Landsfeldove evidenčné čísla. Podľa vonkajších znakov pochádzajú hračky zo západného Slovenska, pravdepodobne priamo z keramického strediska v Modre a datovať ich možno na začiatok 20. storočia.

Hračky veľa vypovedajú o prostredí kde vznikli. Napríklad v Modre hrnčiari v dielňach vyrábali kuchynský riad. Až od 30. rokov 19. storočia sa rozšírila po dielňach aj džbankárska výroba, tento fakt sa odrážal aj v hračkárskej výrobe. Pre deti sa vyrábalo všetko to, čo produkovala dielňa, len v zmenšenej podobe. Hrnčiari a džbankári zhotovovali hračky vo voľných chvíľach, pri debatách mimovoľne hnietli pomedzi prsty hlinu, z ktorej vykukol raz vtáčik, inokedy koník. Hračkami sa vypĺňalo voľné miesto v hrnčiarskych peciach a samozrejme obveseľovali „deti od remesla“. Hlinené hračky vyrábali hrnčiari, učni a dokonca i „hrnčiarske deti“. Dnes podľa hračiek autora nájdeme ťažšie, ale niektoré sú predsa len signované.

Hlinené hračky zostávali najčastejšie v hrnčiarskych strediskách, kde vznikli, alebo ich rozširovali priekupníci, handlíri podomovým predajom, na jarmokoch a trhoch. Okrem riadikov sa modelovali aj figúrky, poväčšine priamo „z ruky“, ich spodná časť sa pred prasknutím v peci iba prepichla, alebo vyškriabala. S odlievaním hračiek do foriem sa začalo až oveľa neskôr. Hlinené hračky v podobe malých figúrok nazval Heřman Landsfeld pekným a výstižným názvom drobesk. Figúrky, boli odrazom fantázie hrnčiarov a džbankárov, šlo o postavičky ľudí, ktorých poznali vo svojom blízkom okolí, alebo figúrky úplne vymyslené.
Postavičky bývali umiestňované na malých podstavcoch v statickej polohe, alebo bez podstavca, aby „sedeli v ruke“. Zo zvierat hrnčiari radi modelovali vtáčiky, prasiatka, koníky, alebo psíky. Veľmi často vznikali v dielňach aj figúrky – píšťalky, spravidla vtáčiky s píšťalkou v chvostíku. Ostatné figúrky zobrazovali najmä krojované postavy, sedliakov, alebo pastierov. Popri figúrkach vyrábali hrnčiari aj hlinené guľôčky a gombíky s ktorými deti hrávali spoločenské hry, najznámejšia a najobľúbenejšia medzi deťmi bola hra „na čiaru“. Hlavným pravidlom tejto hry bolo dostať sa gombíkom z presne určeného miesta čo najbližšie k nakreslenej čiare.

Hračky z pozostalosti Heřmana Landsfelda obsahujú 20 figúrok, štyri z toho sú signované značkou AG, čo je značka ktorú používala Alžbeta Gajdová, manželka Heřmana Landsfelda (priezvisko za slobodna). Pochádzajú z 20. rokov 20. storočia. Zvieracie figúrky v zbierke sú štyri, pričom jedna je signovaná značkou IK, jej autorom je pravdepodobne keramik Imrich Kóňa. Ostatné zvieratká sú psík, ovečka, baranček a prasiatko. Figúrky – postavy znázorňujú dievčatá a mládencov v kroji, troch „bafkajúcich“ dedkov, tri babičky v sukniach so šatkami na hlave a jedného muzikanta s heligónom. Zaujímavosťou medzi hračkami sú štyri postavičky z cirkevného sveta, dvaja farári a dvaja židia.

Hlinené hračky odrážajú dobu svojho vzniku. Boli prosté, zaznamenávali svet v ktorom deti žili a prostredie, ktoré ich obklopovalo začiatkom 20. storočia. Z tejto zdanlivej jednoduchosti však vyžaruje teplo domova, isté kúzlo a úprimnosť, všetko to, čo často dnešným hračkám chýba.